ÚSKALIA BEZPODMIENEČNEJ LÁSKY V TOXICKOM VZŤAHU

(Článok sa týka ľudí, ktorí sú dlhodobo nešťastní vo svojich vzťahoch a majú pocit, že ich šťastie závisí od partnerovho správania, ktorému častokrát vyčítajú nezáujem, necitlivosť a nechápavosť.)

Citovo závislý človek miluje bezpodmienečne. S vervou chce svojmu partnerovi darovať to, čo on  sám v detstve nedostal. Bezpodmienečnú lásku však v skutočnosti potrebuje len dieťa, nie dospelý človek. Dieťa bytostne potrebuje zažiť bezpodmienečné prijatie a lásku, či kričí alebo sa hnevá, zažíva úspech alebo nehody. Dávať bezpodmienečnú lásku dospelému, ktorý sa správa násilnícky alebo len prijíma lásku a starostlivosť bez toho, aby dával späť, je znakom nedoriešeného vzťahu k rodičom a pokusom získať v dospelosti to, čo sa citovo závislému nedostal ako dieťaťu.

Bezpodmienečne milovať toxického partnera je hazard a plytvanie časom a emóciami. Pokiaľ citovo závislý nedokáže včas z takého vzťahu vystúpiť a s pomocou terapie liečiť svoje detské zranenia, je jeho bezpodmienečná láska základňou pre deštruktívny vzťah, ktorý sa môže vliecť aj niekoľko rokov. 

Dieťa potrebuje bezpodmienečnú lásku, a keď ju nemá, necíti ju, ide vo svojej prispôsobivosti tak ďaleko, až stráca samého seba. Potrebuje si udržať ilúziu lásky, prijatia a náklonnosti. Dospelému človeku takéto ilúzie už netreba. Dokáže prežiť, aj keď jeho vnútorné dieťa je silno citovo deprivované. Keď si túto vnútornú starú pravdu pripustí, že sa mu od najbližších nedostávalo lásky a láskyplného zaobchádzania, aké potreboval, je na ceste k uzdraveniu. Už len to, že sme ochotní si pripustiť nepríjemnú pravdu, vedie k zníženiu či vymiznutiu fyzických alebo psychických symptómov. 

Nielen prežite skorších udalostí a hlboko zasunutých spomienok a pocitov, ale aj ich objasnenie má podobný efekt - úľavu od psychosomatických problémov, depresívnych stavov a pocitov odcudzenia. Pokiaľ nedôjde k vnútornej práci - tj. prežitiu a spracovaniu detských úzkostí - bude citovo závislý ako námesačný aj naďalej vyhľadávať ľudí, ktorí rovnako ako jeho rodičia, nemajú možnosť ho pochopiť. A práve u nich bude hľadať porozumenie, bude chcieť aby sa nemožné stalo možným. Bude prahnúť aj po malých omrvinkách pozornosti a láskavosti, ktoré však nikdy nebudú dostačujúce.

Súcit s rodičom, ktorému sa samotnému nedostalo rodičovskej lásky, bráni dieťaťu, aby vnímalo svoje vlastné pocity a potreby. Prisudzuje väčšiu hodnotu tušenému utrpeniu svojej matky alebo otca, a pritom zabúda na seba. Dobrovoľne si blokuje prístup ku svojmu vlastnému prežívanému svetu, aby bolo k dispozícií svojmu rodičovi, ktorý to podľa jeho názoru potrebuje a zaslúži si viac. Toto isté sa v dospelosti potom prenáša do partnerského vzťahu, kde sa citovo závislý človek snaží partnera dusiť svojou bezpodmienečnou láskou vo viere, že ho tak zmení a vyžobre pre seba to, čo mu chýba.

Viac v knihe Uzdravte svou duši od Marty Helingerovej