KEĎ JE ĽÚBOSTNÝ VZŤAH ZÁVISLOSŤOU

Na prvý pohľad vyzerá závislosť od vzťahu presne ako bežná zdravá romantická fáza zamilovanosti akéhokoľvek vzťahu. Rozdiel je v tom, že romantickosť zodpovedá danej fáze, zatiaľ čo závislosť sa vzpiera zmenám a upína sa na vrchol vzrušenia a drámy. Romantická fáza sa po čase posúva ďalej a buduje sa pevná láska, zatiaľ čo závislosť nás zastavuje a paralyzuje. Závislosť nemožno uspokojiť, pretože v konečnom dôsledku uspokojenie pramení z prechodu krivky od vzrušenia k pokoju, zatiaľ čo závislosť vyčkáva na vrchole vzrušenia.

Pri závislosti máme rovnaký pocit ako pri bezpodmienečnej láske: "Bez ohľadu na to, ako ma zradila, aj po toľkých rokoch ju stále milujem." V prípade závislosti sa však vytvára skôr pripútanosť než puto. V dospelosti si vo vzťahoch vytvárame puto rovnakým spôsobom, ako sme si ho vytvárali v ranom veku. Ak bolo vtedy vytváranie väzieb dysfunkčné, môžeme byť neskôr vhodnými adeptmi na väzby spôsobujúce závislosť. Bunková pamäť z detstva spúšťa bunkový reflex v našom dospelom ja. Hľadíme na prázdnu morskú scenériu našej minulosti a pátrame po rajskom ostrove. Keď ho nájdeme, preceňujeme ho, a tým podceňujeme autentické potreby nášho stroskotaného ja. Týmito potrebami sú pozornosť, prijatie, prejavy vďačnosti, prejavy náklonnosti a povolenie slobodne žiť s našimi najhlbšími potrebami a túžbami, ktoré sa majú naplniť vo všímavej láske. V závislosti hľadáme hrubú verziu jedného z aspektov lásky, napríklad potrebu prejavov náklonnosti cez dotyky, ktorú pociťujeme ako potrebu sexu.

So závislosťou sa spája ešte jeden problém: odmietnutie a prijatie uvoľňujú ten istý hormón, adrenalín, takže oboje je pre závislého človeka rovnako vzrušujúce. Adrenalín nás teda chytá do svojich osídel, či prichádzame, alebo odchádzame: sme v jeho zajatí aj vtedy keď sa rozchádzame. Partner nám dokáže poskytnúť dávku, aj keď ho opúšťame. Závislosti tohto druhu sa často riadia schémou "zvádzať a odmietať". Najprv vás k sebe prilákam a potom sa od vás odťahujem. Následne to isté urobíte vy mne. Pri akejkoľvek závislosti pociťujeme strach a zároveň túžbu. Oslobodenie od nich je duchovným osvietením, a preto je závislosť duchovnou chorobou, najmä preto, lebo zahŕňa hľadanie niečoho nemenného. 

To znamená, že druhých nevidíme takých, akí sú, ale takých, akých si ich predstavujeme, želáme, očakávame alebo veríme, že budú. Zamilujeme sa nie do osoby, ale do obrazu v našej mysli. Keď sa ukáže skutočná osoba a naša vlastná verzia tejto osoby vybledne, myslíme si, že láska je preč. Už od začiatku to však vlastne vôbec nebola láska, pretože sa zrodila v našej vlastnej mysli, nie v realite. Objektom lásky nebola osoba, ale vidina. Keď uzrieme skutočnú osobu a prijmeme túto osobu s jej tienistými stránkami a všetkým ostatným, pocítime a nájdeme objekt skutočnej lásky. 

Závislosť od sexu alebo vzťahu nikdy nie je jednostranná. Jedna strana môže cítiť silnejšiu príťažlivosť ako tá druhá, ale čím viac je človek žiadaný, tým viac sa cíti milovaný a tým viac má kontrolu nad tým, ako bude alebo nebude reagovať. V takomto mučivom pute alebo putách, jedna osoba volí prístup a druhá sa uchyľuje k nepriamemu vzorcu zvádzania a odmietania. Na javisku nikdy nie sme sami. Aj druhý herec alebo herečka vždy zohráva svoju úlohu. 

Predmet závislosti sa stáva našou vyššou mocou: odovzdali sme svoju vôľu a život partnerovi alebo partnerke. Takéto zbožné sústredenie sa na jednu osobu a jej príbeh a/alebo na to, ako ju napraviť, môže zamestnávať našu myseľ celé roky. Všetok čas, ktorý sme mohli venovať duchovnej praxi alebo tvorivým činnostiam či slobodnému tancu, namiesto toho pohltí táto ohromná fixácia.

Pri zdravom nadväzovaní vzťahov sa medzi nami vytvára spojenie, ale nie pripútanie. Môžeme skutočne vlastniť len to, čo nevlastní nás. To nás privádza k veľkej irónii návykových vzťahov: pripútavame sa, a preto nevlastníme. Druhou iróniou je, že čím viac sa na niekoho spoliehame, že nás ochráni, tým menej bezpečne sa cítime. Niekedy je až desivé uvedomiť si, aký veľký vplyv má partnerka alebo partner na náš život a myšlienky. Naša reakcia môže byť kontraproduktívna a môžeme sa ešte viac pripútať. Môžeme si položiť otázku: "Využívam mužov/ženy na to, aby podporovali časť môjho ja, o ktorej pochybujem, že by dokázala obstáť samostatne?"

Počas tajomnej cesty nášho života môžeme prechádzať od jedného záujmu, krízy alebo fascinácie k druhému. Osemnásť rokov sa sústredíme na svoje deti, dvadsať rokov na kariéru, štrnásť na nejakú fyzickú závislosť, sedem na posadnutosť mužom alebo ženou - azda každé z týchto období, niektoré sa aj navzájom prekrývajú, slúži na to, aby sme sa bezpečne vzdialili od vlastného vnútorného života. Máme strach, že medzi nami a naším ja nebude nič. Náš vnútorný život sa javí ako desivá prázdnota, hoci v skutočnosti je to obrovský priestor. Všímavá meditácia nám otvára dvere do tohto priestoru a ukazuje nám, že to predsa len nie je také hrozivé. Všímavosť je oslobodenie od strachu, ktorý je hnacou silou závislosti.

Závislosť od túžob nemusí byť znakom slabosti, choroby alebo neschopnosti. Každý z nás je adeptom na jej prežívanie. Skutočnosť, že neopätovaná láska zvyšuje našu túžbu, je jednou z daností vytvárania vzťahov a opakuje sa naprieč celou históriou, a preto v tom nie sme sami. Ak budeme mať súcit sami so sebou a na svoje ťažkosti sa budeme pozerať s nadhľadom a bez hanby, výčitiek či zloby, naša ľudská dráma bude mať šťastný koniec.

Závislosť sa javí ako čosi, čo nemožno odporúčať, a predsa má viacero pozitívnych aspektov. Prostredníctvom svojich závislostí zisťujeme, čo nám v detstve uniklo, ktoré naše potreby boli nenaplnené, aká bolesť sa ešte nezahojila. Zisťujeme, ako veľa potrebujeme, akí sme ukrátení a stratení. Odhaľujeme svoj skutočný stav a stávajú sa z nás pomerne pokorní ľudia. Toto je ďalší spôsob, ako sa závislosť môže stať cestou k duchovnému prebudeniu: pomáha nám zbaviť sa ega, toho zlozvyku veriť, že ovládame svoje emócie, želania a potreby. Bolesť spojená so závislosťou v takom prípade nie je zlá ani zbytočná. Zasväcuje nás do väčších hĺbok sebapoznania. Synchrónny vesmír naverbuje práve takého človeka, ktorý nás prinúti chytiť sa do pasce, ak je to jediný spôsob, ako sa vydáme na cestu sebapoznania. 

A na záver, závislosť odhaľuje našu húževnatosť, našu vytrvalosť ísť za tým, čo chceme. Hoci jej cieľ je nevhodný, naše jednostranné sústredenie na ňu ukazuje, že máme v sebe schopnosť venovať niečomu mimoriadnu pozornosť a ísť si za tým. To sú úžasné zručnosti potrebné pre intimitu, ktoré jednoducho čakjú na to, aby sme ich presmerovali. 

Aký dojemný paradox nás ľudí: Hľadáme niečo, čo nemôžeme dostať od tých, ktorí nám to nedokážu dať. Zúfalo a neúčinne sa držíme čohosi, čo nám nemôže poskytnúť to, čo si myslíme, že potrebujeme. 

Z knihy Ako milovať od David Richo