TAKÝM SA NENARODÍŠ ALE STANEŠ

Spôsob, akým ľudia dospievajú, formuje ich vzťah k vlastnému telu a psychike. Emočné kontexty detstva reagujú s vrodenou pováhou a podieľajú sa na vzniku osobnostných črt. Veľká časť z toho, čo nazývame osobnosťou, nie je nejakým konštantným súborom osobnostných čŕt, ale len radom mechanizmov zvládania emócií a situácii, ktoré sme si vytvorili v detstve. Je zásadný rozdiel medzi vrodenými črtami, ktoré sú zakorenené hlboko vo vnútri jednotlivca bez ohľadu na prostredie, a reakciami na prostredie, čo sú vzorce správania zaisťujúce prežitie.

To, čo vnímame ako nezmazateľné črty človeka, nemusí byť nič iné len obyčajné naučené obranné techniky, ktoré si daný človek nevedomky osvojil. Ľudia sa často identifikujú s týmito naučenými vzorcami, pretože sa domnievajú že sú neoddeliteľnou súčasťou ich ja. Dokonca sa môže stať, že k niektorým svojim domnelým črtám pociťujú nenávisť, čo vedie k sebapohŕdavým výrazom, ktorými sa označujú.

Napríklad si niekto môže hovoriť manipulátor. V skutočnosti v ľudoch neexistujú nejaké vrodené sklony mať všetko pod kontrolou. Podobné správanie vychádza z hlboko zakorenenej úzkosti. Batoľatá a malé deti, ktoré majú pocit, že ich potreby nie sú uspokojované, si môžu vypestovať nutkavé mechanizmy spracovávania týchto emócií, ktoré sa potom prejavujú úzkostlivou starosťou aj o ten najmenší detail ich existencie. Keď sa človek s takýmito sklonmi obáva, že nebude schopný mať určité udalosti plne pod kontrolou, zažíva intenzívny stres. Podvedome je presvedčený, že len ak bude schopný ovplyvniť všetky aspekty svojho života a prostredia, bude môcť zaistiť naplnenie svojich potrieb. Ako bude starnúť, druhí nebudú mať podobného človeka v láske a on sám bude k sebe cítiť nenávisť pre niečo, čo bolo pôvodne len zúfalou reakciou na emočnú depriváciu. Nutkanie mať všetko pod kontrolou nie je vrodenou črtou ale mechanizmom zvládanie emócií a situácii.

Z knihy Keď telo povie nie od Gábora Matého