Zdravá a nezdravá hanba

Hanba má na mnohých z nás veľmi negatívny dopad, preto začalo byť zvykom ho ako taký odsudzovať. Hanba sama o sebe ale nie je problém. Aj v tomto prípade ide o, ako s ňou zachádzame. Toxická hanba, nezdravá hanba, hanba, ktorá odľudšťuje a drví, nie je vrodená emócia, ale výsledok volieb, ktorými sme ju zaťažili. Rovnako ako v prípade strachu aj s hanbou môžeme nadviazať dôverný vzťah, takže nás potom nebrzdí, ale miesto toho nám slúži. Celé to začína u pochopenia rozdielov medzi zdravou a nezdravou hanbou. 

Tak predovšetkým, zdravá hanba je namierená primárne proti konkrétnemu činu, zatiaľ čo tá nezdravá smeruje proti tomu, kto tento čin vykonal. Keď nám napríklad partner opakovane klamal o niečom, čo je významné pre náš vzťah, je na mieste aby sa hanbil za to, čo urobil. V poriadku však nie je, pokiaľ sa cíti zahanbene kvôli tomu, kto je. V prvom prípade bude pravdepodobne čoskoro nasledovať ľútosť a snaha o nápravu. V druhom prípade pre nás nie sú dostupné. Určite je potrebné, aby sme partnerovi pripomenuli jeho zodpovednosť, ale nemáme žiadnu povinnosť jeho správanie ospravedlňovať. Nie je však potrebné, aby sme útočili na samotné jeho bytie, aby sme ho očierňovali, aj keď nás to v danú chvíľu môže veľmi lákať. Môžeme sa na neho rozzúriť za to, že nám klamal, môžeme plakať nad jeho zradou a môžeme prijať to, že mu kvôli tomu menej veríme. Nemáme ale žiadne právo ho odľudšťovať, čo by sa stalo, keď by sme ho zahanbovali kvôli samotnému jeho bytiu.

Zdravá aj nezdravá hanba prerušuje našu činnosť, odhaľuje nás a búra naše sebavedomie, potom sa ale ich cesty rozchádzajú. V prípade zdravej hanby sami sebe dodávame energiu k náprave, v prípade tej nezdravej hanby o silu prichádzame a zaoberáme sa akurát tak nejakým druhom úniku či kompenzačnej činnosti. V prípade zdravej hanby máme motiváciu veci napraviť a úprimne vyjadriť ľútosť, zatiaľ čo v prípade tej nezdravej máme sklon znehybnieť. V dôsledku toho potom nie sme schopní nápravy, pretože nás toľko zamestnáva naše sebaobviňovanie, že nevidíme, čo je potrebné práve teraz urobiť. 

Inými slovami, zdravá hanba nás uvádza do pohybu, zatiaľ čo nezdravá nás znehybňuje. Zdravý hanba  spúšťa svedomie, naproti tomu tá nezdravá spúšťa vnútorného kritika, ktorý sa za svedomie často vydáva.

A čo je to svedomie? Bez ohľadu na rôzne pohľady, ktorými sa na ne môžeme pozerať, je možné ich definovať ako aktivizovanú prítomnosť vrodeného morálneho zmyslu. Jeho jadro je tvorené súcitom a vzniká z úvah založených na zmesi empatie a hanby (ale nie z úvah pod nadvládou hanby). Je to morálna inteligencia v plnej nahote. 

Zdravá hanba naše srdce otvára potom, čo ho čo na počiatku zavrela. Nezdravá hanba srdce uzatvára a drží ho zovreté. V prípade zdravej hanby súcitíme s tým, komu sme ublížili (vrátane nás samotných), aj keď to môže byť bolestivé. Pri nezdravej hanbe sme natoľko utopení vo svojej uzavretosti, že k tomu, komu sme ublížili (vrátane nás samotných), súcit necítime. 

Zdravá hanba nás dočasne zráža na kolená. Pokiaľ zjednáme nápravu, obnoví sa naša dôstojnosť. Nezdravá hanba nás zrazí na kolená, a ešte nás navyše prevalcuje a našu dôstojnosť úplne ničí. Súčasťou zdravej hanby je pokora, v prípade nezdravej hanby je to pokorenie. 

Súcit a zdravá hanba môžu existovať vedľa seba, nezdravá hanba so súcitom však nie, jednoducho preto, že sme sa od empatie odrezali, zničili ju, alebo sa pre nás stala nepodstatnou - a bez empatie nie je súcitu.

Z knihy Emocionální intimita od Robert Augustus Masters