VNÚTORNÝ KRITIK A HANBA

(keď sme sami pre seba toxickí)

Hanba ľahko, rýchlo a dosť často mutuje v agresivitu voči ostatným aj voči nám samým. V skutočnosti sa môže premeniť tak rýchlo, že si ani nevšimneme, že tam vôbec nejaká hanba bola. A pokiaľ je pocit zahanbenia dostatočne silný, aby nás skutočne pokoril, výsledná agresivita sa nemusí prejaviť ako jednoduchá zlá vôľa alebo nepriateľstvo, ale ako otvorené násilie.

Mýtom poníženého, ktorý sa usiluje o násilnú pomstu, sa dostáva značné kultúrne ospravedlnenie v množstve filmov a medzi divákmi, ktorí čerpajú sprostredkované vzrušenie z toho, že túto prapôvodnú agresiu sledujú. Len málokto ostatne nedokáže oceniť, keď sa obeť útlaku postaví späť na nohy a vráti úder - hlavne pokiaľ bola predtým vystavená extrémnemu poníženiu. 

Agresia voči tým, kto nás ponižujú, veľmi silne odpútava pozornosť od samotného zahanbenia. Platí to aj vtedy, keď má agresivita podobu obyčajných uštipačných poznámok a sarkastických odpovedí povedaných v duchu. Agresivita namierená proti nám samým je zákernejšia. Môže byť natoľko dobre skrytá, že o utrpení, ktorými si kvôli takýmto vnútorným útokom prechádzame, v skutočnosti nevie nikto okrem nás. 

Zosobnením a kľúčovou silou agresie proti nám samým je vnútorný kritik, kombinácia hlavných kritických/zahanbených hlasov, ktoré sme počúvali ako deti. Hodnotí nás bezcitne nepriaznivo a posilňuje náš pocit, že sme v niečom vadní. Nikdy nebudeme dosť dobrí. Keď dovolíme vnútornému kritikovi, aby v našej duši získal vedúcu pozíciu, robíme jeho prostredníctvom sami to, čo nám predtým robili ľudia, ktorí nás najviac zahanbovali.

Môže sa zdať, že vnútorný kritik je niečo nehybné, je to ale skôr sloveso než podstatné meno. Možno sme si ho z veľkej časti zosobnili, ale nie je to bytosť. Vnútorný kritik je "chovanie", činnosť, niečo čo vyvstáva vo vedomí a žije z našej pozornosti a energie. Je pritom nositeľom autority, ktorú otravujú mnohé "malo by sa" a ktorú len málokto spochybňuje, rovnako ako malé deti nespochybňujú autoritu svojich rodičov. Vnútorného kritika máme všetci, ale nie každý sa ním nechá ovládať. Pre pár z nás je to mierne otravný hlas, ktorý sa ozýva v zadných častiach mysle. Pre niektorých má však podobu nikdy nepoľavujúceho buzerovania a kritizovania. A pre iných je to hlas tyrana, ktorý sa nesie takou silou, že cez neho nie je počuť skoro nič iné. Vnútorný kritik dokáže byť neúprosný, tak kruto zahanbujúci a zvučný, že to niektorých ľudí vedie až k myšlienkam na samovraždu. 

Sú ľudia, ktorí si myslia, že vnútorný kritik má vždy pravdu, že to nie je nič iné než ich svedomie a že nemajú o nič väčšie právo to spochybňovať než deti voči svojim rodičom. Títo ľudia vedia, že vnútorný kritik je akási prezieravá, plne dospelá verzia ich samých. Oslobodia sa vo chvíli, keď si uvedomia, že vnútorný kritik nie sú oni sami a že keď prestanú brať vážne to, čo im hovorí, a už mu nedovolia schovať sa za masku svedomia, stratí nad nimi moc. 

Z knihy Emocionální intimita od Robert Augustus Masters