AKO HANBU POTLÁČAME

Vzhľadom k nášmu odporu hanbu len zriedkakedy nechávame, aby s nami zostala len tak, ako je. Môžeme si od nej vytvoriť odstup tým, že sami seba emocionálne otupíme napr. cez zneužívanie jedla, alkoholu či iných návykových látok. Alebo sa ponoríme do myšlienok či náhradných činností, ktoré vyžadujú energiu, ako je hranie hier, pornografia, surfovanie po internete či dlhé hodiny pred televíziou. Môžeme do hanby vliať strach, čo spravidla vedie k vzniku pocitu viny. 

Alebo ju môžeme odsunúť do pozadia a ústrednú pozíciu na javisku prenechať iným emóciám, hlavne hnevu. Môže sa stať, že v situácií, ktorá v nás vyvolá hanbu, sa rozhneváme tak presvedčivo, že skutočne uveríme, že sme len nahnevaní - bez ohľadu na to, či je náš hnev namierený proti niekomu inému alebo proti nám samotným. V oboch  prípadoch nás hnev, hlavne pokiaľ mu dovolíme premeniť sa v agresivitu, rozptyľuje od pocitu hanby. A taktiež ich posilňuje - keď sa pozrieme z dostatočného odstupu, aby sme videli škodu, ktorú naša útočnosť spôsobila voči ostatným a voči nám samým.

Množstvo vecí, ktoré robíme, nám má pomôcť našu hanbu "vyriešiť". Môžu na seba vziať podobu agresivity, utiahnutosti, prehnanej pýchy, špičkových výkonov, spirituálneho úniku alebo prehnaného záujmu o sex. Všetko to sú prostriedky, ako pred hanbou uniknúť či ju zakryť do tej miery, že už ani nevieme, že ju cítime. Keď účinnosť týchto "riešení" pominie, hanba sa znovu vynorí a začne sa hlásiť o svoje práva - nespracovaná a nevyriešená nás stále vyzýva, aby sme sa jej prestali vyhýbať.

Aj pokiaľ sa vo chvíľach, kedy cítime hanbu alebo sme zahanbení, dokážeme vyhnúť skúmavým pohľadom ostatných (keď vezmeme do úvahy, ako zjavné a priehľadné môže byť naše sústredenie na seba, je to dosť ťažké), vlastnému vnútornému pohľadu tak ľahko neunikneme. Vnútornú strnulosť a úškľabky môžu pretrvať ešte dlho potom, čo z našej tváre vyprchne červená farba. V duchu si môžeme stále prehrávať udalosť, ktorá hanbu vyvolala a hovoriť si: "Ako som to mohol urobiť?" Časom potom pravdepodobne zameriame časť našej energie na to, aby sme si od toho vytvorili odstup, ktorý má často podobu fantazírovania o odplate - od hanby k agresivite nie je nakoniec nikdy ďaleko.

Pokiaľ odplata či pomsta neprichádza do úvahy, potom sa možno proste stiahneme, budeme hľadať útechu v emocionálnom odpojení, prehnanej mlčanlivosti alebo v činnostiach (duchovných a iných), ktoré nám poslúžia k odpútaniu pozornosti. Ak sa nedokážeme zo svojho zahanbenia úspešne vymaniť, čo sa často stáva u malých detí, možno zistíme, že nás ťaží ochromujúca plachosť. Rovnaké "riešenia" hanby, aké sme používali v detstve a v puberte, bohužiaľ často v sofistikovanejšej forme pretrvávajú aj v dospelosti. Ak sme si ako deti uľavovali od hanby tým, že sme vynikali nad ostatnými v škole alebo v športe, v dospelosti môžeme mať sklon k intelektuálnemu pretlačovaniu s tým, kto v nás pocit hanby vyvolajú. 

Z knihy Emocionální intimita od Robert Augustus Masters