Tri typy vzťahovej väzby

Až 75% ľudí má po celý život vzťahovú väzbu, ktorú si vybudovali v detstve a nedokázali ju zmeniť. No našťastie 25% ľudí v priebehu života dokáže svoju vzťahovú väzbu zmeniť. Väčšinou za pomoci terapie alebo meditácií alebo sebarozvoja či s pomocou rôznych kurzov, kníh či videí. Niekomu v tom pomôžu vlastné deti, keď ich vychováva inak, ako bol vychovaný on sám. Nezúfajte ak nemáte bezpečnú vzťahovú väzbu, prácou na sebe ju môžete získať. Viac na túto tému sa dozviete v knihe Efekt pripútanosti od Petra Lovenheima.

Bezpečná vzťahová väzba

Ľudia, ktorí mali v ranom detstve spoľahlivých a kompetentných opatrovateľov - a teda aj bezpečnú vzťahovú väzbu - ľahko nadväzujú dôverné vzťahy. Vedia ostatným dôverovať a nevadí im cítiť sa zraniteľne. Veria, že ľudia sú v podstate dobrí a predpokladajú, že majú dobré úmysly. V milostnom vzťahu hneď od počiatku od partnera očakávajú, že bude takisto láskyplný a vnímavý. Vedia hovoriť o svojich potrebách a dobre reagujú na potreby partnera. Nie sú príliš citliví na odmietnutie a neboja sa opustenia. Ak vzťah nefunguje, majú dosť sebadôvery na to, aby verili, že si čoskoro nájdu iného partnera, ktorého budú milovať a ktorý bude milovať ich.

Okrem toho vedia lepšie zvládnuť svoje emócie v prípade vážnych ohrození, akým môže byť choroba, strata práce, smrť blízkej osoby alebo strach z vlastnej smrteľnosti. Napríklad pri chorobe sa ľudia s bezpečnou vzťahovou väzbou stavajú k svojmu stavu realisticky, veria lekárom a predpísanej liečbe, dobre zvládajú svoju krehkosť a sústredia sa na vyhliadku uzdravenia. Ľudia, ktorí majú to šťastie, že si v detstve utvoria bezpečnú vzťahovú väzbu, sú vo všeobecnosti najlepší partneri. 

Vyhýbavá vzťahová väzba

Ak má dieťa v útlom detstve opatrovateľa, ktorý na neho v podstate nereaguje a v podstate vraví "postaraj sa o seba" v dospelosti si bude vravieť: "nie je mi príjemné, ak sa mám s niekým zblížiť, je pre mňa ťažké niekomu dôverovať, otvoriť sa mu alebo od niekoho závisieť. Partneri odo mňa často chcú, aby som sa s nimi viac zblížil, ale pre mňa je to nepríjemné."

Vyhýbaví ľudia sa menej vkladajú do vzťahu - jednoducho pre nich vzťah nie je taký dôležitý. Vravia veci ako: "Intimita, to sú samé sprostosti." Najdôležitejšia je pre nich samostatnosť, veria, že človek by si mal vedieť vyriešiť všetky problémy sám. Navyše sa neradi iným zdôverujú a nesúhlasia s tým, ak to robí niekto iný. V spoločenských situáciách môžu byť šarmantní, ale väčšinou nie láskavým spôsobom, skôr sú dobrí v zabávaní okolia. Vyhýbaví ľudia vo vzťahu nie sú veľmi dobrí v podporovaní partnera, ak to potrebuje alebo dôjde ku konfliktu, majú tendenciu si držať odstup. Pokiaľ ide o zvládanie emócií, vyhýbaví ľudia často popierajú svoje pocity z ohrozenia - napríklad z choroby, straty práce či žiaľu - a namiesto toho, aby sa o pomoc obracali k iným, majú sklony všetko zvládnuť sami.

Úzkostná vzťahová väzba

Človek, ktorý mal v detstve nekonzistentnú opateru, bude s veľkou pravdepodobnosťou v dospelosti prahnúť po dôvernosti. Zároveň však striehne na ohrozenia vzťahu a bojí sa toho, čo sa môže stať. Úzkostní ľudia vravia veci ako " bojím sa, že môj partner so mnou nebude chcieť zostať. Mám pocit, že ostatní sa so mnou nechcú zblížiť tak, ako by som chcel. Chcel by som s partnerom úplne splynúť a táto moja potreba ostatných často odstraší."

Väčšina týchto pocitov pochádza z toho, že si človek uvedomí: "Keď som chcel, aby ma matka utešila, neurobila to, prinajmenšom som sa na to nemohol spoľahnúť, takže asi nie som veľmi hodný lásky, preto si na ostatných musím dávať pozor." Úzkostní ľudia pri svojej túžbe dôvernej blízkosti ostatných často nie len priťahujú, ale aj odstrkujú - na jednej cítia intenzívnu potrebu byť vo vzťahu, na druhej strane nevedia prijať fakt, že sa bez vzťahu cítia takí neistí. K partnerom sú často prehnane kritickí, stačí, že im partner neprejavuje dosť pozornosti, hneď sa cítia odmietnutí alebo zradení. Navyše na to myslia viac než ostatní, zaoberajú sa tým veľmi často. Zažívajú veľké výkyvy - "To je ono! Nie, nie je!" - a cítia intenzívnu potrebu spojenia sa s niekým, zároveň však neznášajú svoju neistotu, preto je pre ľudí s úzkostnou vzťahovou väzbou charakteristické, že celkovo vyvolávajú dojem ambivalencie. Keď úzkostní ľudia zažijú existenciálne ťažkosti, mávajú problém regulovať svoje emócie. Keď ich napríklad postihne smrť blízkej osoby, majú tendenciu trúchliť dlhšie a intenzívnejšie než iní. Pri chorobe zúfalo potrebujú, aby im niekto pomohol, a zároveň vytvárajú katastrofické scenáre - predstavujú si najhorší možný výsledok a nedokážu celkom dôverovať svojim ošetrujúcim lekárom.