BEZ DRAKA NIET POKLADU

Keď sme kvôli bolesti zovretí v duchovnom unikaní, chceme poklad, ale s drakom sa stretnúť nechceme. Veríme, že stačí zamávať čarovnou paličkou pozitívneho myslenia a dobrých úmyslov a akékoľvek negatívne myšlienky a emócie budú porazené. Draka ale nejde tak ľahko odsunúť nabok. Je ľahké zanevrieť na vlastnú negativitu a obrátiť sa chrbtom k bolesti a všetkému ostatnému, čo nám pripomína, že nie všetko je ružové, bez ohľadu na to, že veríme v opak. Obrátiť sa späť k svojmu utrpeniu je radikálny čin plný starostlivosti, pretože keď to urobíme, prestaneme v sebe živiť uhýbanie a rôzne návykové stratégie, pomocou ktorých sme sa od neho odstrihávali. 

Navyše sa tým nestaráme iba o seba. Keď sa otočíme čelom k svojej bolesti, otáčame sa čelom (akokoľvek nepriamo) aj k utrpeniu druhých ľudí, a to v osobnom i kolektívnom kontexte. Náš súcit s nimi sa tak prehlbuje a rozširuje. Otočiť sa k utrpeniu čelom znamená otvoriť srdce pre všetko, čo sme v sebe odmietli, vylúčili, zanedbali, vyhostili, čoho sme zriekli, stránili, čomu sme unikali a čo sme považovali za nehodné. Naše srdce je pre to všetko veľké dosť.

Všetci narážame v živote na výzvy a jednou z tých, ktoré rozhodne nepatria medzi jednoduché, je podiel vonkajších vplyvov na utváranie nášho osobného i kolektívneho vedomia. Byť schopný tieto vplyvy chápať vo vzťahu k sebe, miesto aby sme sa s nimi jednoducho stotožnili, je ďaleko viac než len intelektuálny počin. Vyžaduje to od nás, aby sme sa otočili čelom k tej bolesti, ktorá veľkú časť nášho vedomia dotvárala. A toto otočenie sa, táto odvážna voľba vytvoriť si k nej a jej koreňom dôverný vzťah, od nás žiada omnoho viac než obyčajnú vieru a odrapotanie toho, čo sme si o svojej pravej podstate niekde prečítali alebo čo nás niekto učil. Aby sme sa mohli z bolesti vynoriť, musíme sa do nej najprv ponoriť. 

Z knihy Duchovní unikáni od Robert Augustus Masters