STRACH O BUDÚCNOSŤ - ČO S TÝM?

Strachovanie sa o budúcnosť je zlozvyk, ktorý sa dá odnaučiť, aj keď je prirodzenou súčasťou našej výbavy. Funkcia predvídania možných budúcich problémov je ľuďom vrodená a máme ju preto, aby sme vedeli zhodnotiť možné budúce hrozby a prípadne sa snažili im vyhnúť. Avšak pôvodne malo ísť len o život ohrozujúce hrozby. Dnes sa však ľudia obávajú aj iných vecí, ktoré na prvý pohľad nemusia súvisieť so smrťou, no my sa aj tak strachujeme. 

Bojíme sa, že nás opustí partner. Normálne to nie je život ohrozujúce, ale ak máme zranené vnútorné dieťa, tak ono opustenie môže vnímať ako hrozbu, pretože ak by skutočné dieťa opustili jeho rodičia, nemuselo by prežiť. My sme však už dospelí, a bez rodičov či partnerov vieme prežiť. No strach z opustenia môže pretrvávať.

Bojíme sa, že keď stratíme prácu, prídeme o strechu nad hlavou a o stravu a tým pádom mohli by sme zomrieť od hladu. Tiež veľmi málo pravdepodobný scenár, ale hlboko zakorenený z minulosti, kedy bez prístrešku a jedla bolo v divočine ťažšie udržať sa nažive. Dnes je to už bezpečnejšie, ale strach stále pretrváva.

Bojíme sa, že sa verejne strápnime pred druhými, a preto si dávame záležať na tom, ako nás ostatní vnímajú. Ako strápnenie sa, alebo odsúdenie spoločnosťou môže byť život ohrozujúci stav? Teraz už veľmi nemôže. Ale kedysi to bola reálna hrozba. Pretože ak niekto v rámci kmeňa alebo inej skupiny ľudí bol neprispôsobivý alebo odsúdený za nevhodné správanie, mohol byť z kmeňa či osady vyhnaný, čo v tých časoch znamenalo stratu ochrany bezpečia, ktoré poskytuje skupina. Vyhnaný človek bol odsúdení na osamelý život v divočine, kde sa čoskoro mohol stať potravou predátorov, pretože sám sa nemal veľmi šancu obrániť útoku napr. vlkov. Takže strach z vylúčenia zo spoločnosti je stále hlboko zakorenený v nás, aj keď už sa nerovná smrti, tak ako kedysi.

Okrem týchto základných strachov z možnej budúcnosti však máme denne záplavu aj iných obáv, čo všetko by sa mohlo stať. Lenže obavy málokedy niečo zmenia k lepšiemu. Pokiaľ nás strach donúti zmeniť naše konanie a motivuje nás k tomu, aby sme žili lepší život, vtedy je jeho funkcia splnená. Ale pokiaľ nás len obavy zahlcujú, paralyzujú, a spúšťajú stresové reakcie na telesnej úrovni, už to nie je v poriadku. Z dlhodobého hľadiska je to dokonca škodlivé, pretože dlhodobý stres spúšťa všetky možné ochorenia, aj tie smrteľné. Takže krátkodobý a zmysluplný strach nás od smrti má chrániť, avšak dlhodobý nezmyselný strach a stres nás môže pomaly zabíjať. 

Väčšina bežného každodenného strachovania je zbytočná, pretože v 99% prípadoch nenastane ten najhorší možný scenár, ktorého sa obávame. Takéto strachovanie sa je ale podmienená reakcia, naučená od rodičov a ostatných ľudí z okolia. Rozumom to chápeme a je nám to jasné, ale zlomiť staré návyky môže byť ťažké. Keby sa nám podarilo prestať sa toľko strachovať o budúcnosť, žilo by sa nám v prítomnosti oveľa šťastnejšie. Hladina stresu by značne klesla. A to je aj kľúč k vyriešeniu tejto situácie.

Život v prítomnom okamihu. Keď sa strachujem o budúcnosť, tak negatívna situácia ešte ani nenastala, ale ja sa cítim zle už v prítomnosti. Vtedy sa stačí zastaviť a spýtať sa. Čo sa teraz deje? Som v nebezpečí? Väčšinou zistíme, že sme úplne v bezpečí a nič sa nedeje. Že aj keď pocity strachu sú skutočné, to čo ich vyvolalo je len ilúzia. Len myšlienka na možnú budúcu udalosť, ktorá sa ale vôbec nemusí stať. Metódou ako sa dostať z tohto zlozvyku je, byť vedomý v prítomnom okamihu. Čo sa naozaj deje? Je to, čoho sa bojím reálne a naozaj také strašné? Čo najhoršie sa môže stať ak sa udeje práve to, čoho sa bojím? Takéto a podobné otázky si môžeme klásť a spytovať sa, či je náš strach zmysluplný a opodstatnený, alebo je to len ďalšia ilúzia, ktorú musíme prepustiť.

V neposlednom rade treba spomenúť aj strach zo straty toho, čo už mám. Buď sa môžeme báť, že niečo nezískame, alebo že stratíme to, čo sme už získali. Opäť aj tu je to veľmi iluzórne nastavenie, pretože sa musíme naučiť prijať veci tak ako sú. Že všetko plynie. Veci do života prichádzajú, pobudnú s nami a odchádzajú. Na ich miesto prídu zas nové a takto sa to cyklicky opakuje. Stres vyvoláva zadržovanie tohto cyklu, kedy sa nasilu bránime a nechceme, aby niečo prišlo alebo odišlo. Z dlhodobého hľadiska sa toto prejavuje aj telesne, kedy sa upchávajú napr. cievy cholesterolom, žlčovody kameňmi, črevá tvrdou stolicou, alebo na bunkovej úrovni sa môžu bunky zanášať odpadovými látkami, ktoré nie sú dobre odplavované z tela von. Telo má totižto ohromnú samočistiacu a detoxikačnú schopnosť ale hádajte čo? Dlhodobé strachovanie a stresovanie vyplavuje hormóny, ktoré tieto samočistiace a samoliečiace schopnosti spomaľuje a narúša. A to potom vedie k chorobám a trápeniu. Takže naozaj sa ľudia dokážu utrápiť až k smrti. A vo väčšine prípadov úplne zbytočne.