ČO NIE JE SKUTOČNÝ SÚCIT
Súcit je pre jednotlivcov aj spoločnosť veľmi potrebný avšak niekedy si ho mylne zamieňame za niečo iné.
Ľutovanie - blahosklonny, strachom nasiaknutý záujem v štýle “drž sa od trpiacich v úctivej vzdialenosti” nie je skutočný súcit.
Slepý súcit pramení z presvedčenia, že všetci sa snažia, ako najlepšie dokážu. Potom máme tendenciu posudzovať všetkých príliš mierne a ospravedlňujeme ich chovanie. Snažíme sa vytvárať milú atmosféru v situáciách, ktoré vyžadujú dôrazné “nie” a zjavne vyjadrenú nespokojnosť alebo jasné vymedzenie a udržanie hraníc. Takéto veci môžu, a často by aj mali byť robené z lásky. Slepý súcit ale drží lásku v stave prílišnej poddajnosti a niekedy aj neúprimného prívetivého výrazu na tvári. Toto nie je láskavosť dalajlámu vyrastajúca z odvahy, ale skôr láskavosť vyrastajúca zo strachu. A nejde len o strach z konfrontácie, ale aj o obavu, že nebudeme pôsobiť ako dobrí a duchovní ľudia.
Keď praktikujeme slepý súcit, nedávame hnev takmer vôbec najavo. Nielenže totiž veríme, že súcit musí byť vľúdny, my sa tiež bojíme, že by sme mohli niekoho podráždiť a potom by sme mu museli čeliť. Okrem toho je hnev a jeho ohnivejšie prejavy považovaný za niečo príliš nízke a neduchovné. Slepý súcit z nás robí závislákov na harmónií a uväzňuje nás v tvrdohlavej pozitivite.
Ľudia praktikujúci slepý súcit nevedia povedať dôrazné “nie” vtedy, keď je to nutné. Ich “áno” je neúprimné, slabé a neúčinné.
Keď umlčíme svoj skutočný úprimný hlas a názor, naša otvorenosť sa redukuje na zhovievavú prázdnotu, nevyberavé prijímanie a bezhraničné púštanie si vecí k telu. Toto všetko značí nedostatok súcitu pre nás samotných, pretože sa dostatočne nechránime.
Slepý súcit si pletie hnev s agresivitou, rozhodnosť s neslušnosťou, posudzovanie s odsudzovaním, záujem o druhého s prehnanou toleranciou a morálnu vyspelosť s duchovnou korektnosťou.
Z knihy Duchovní unikání - Robert Augustus Masters
Komentáre
Zverejnenie komentára