BRÁNA K ĎALŠIEMU POSTUPU

Až do letného slnovratu (21.6.) je obdobie vhodné na prepúšťanie neaktuálnych presvedčení, ktoré o živote máme. Veľa ľudí už spracovalo a prepustilo množstvo starých presvedčení z detstva, ale namiesto nich nachytali nové "duchovnejšie" presvedčenia, ktoré sú tak isto obmedzujúce a nepresné.

Ľudia majú radi extrémy a čierno biele videnie buď alebo, a preto len jeden extrém mohli nahradiť druhým. Ako napr.:

nič nie je moja vina - všetko je moja vina

nie som dosť dobrý - som najlepší a najhodnotnejší

ja nemám žiadne traumy z detstva - každá nepríjemná situácia je traumatizujúca

som oddelený a opustený - všetci sme Jednota, láska a svetlo

nikdy im neodpustím - odpúšťam im hneď (bez náležitého precítenia a prijatia posolstva)

ničomu nerozumiem - rozumiem všetkému

svet je nebezpečné a zlé miesto - svet je krásne a bezpečné miesto

nevidím znamenia a symboly - všade vidím samé znamenia a symboly

Možno sa teraz pýtate, ako môže byť zlé cítiť sa najlepší, vnímať všetkých ako Jednotu, rozumieť všetkému a všade vnímať znamenia atď. Nie je to zlé ani problematické, pokiaľ to odráža stav vecí, tak ako sú. Problematické to je vtedy, ak si to len nahovárame a prekrývame tým nepríjemné a bolestné skutočnosti, ktoré nechceme vidieť. Ako nie je dobré neustále sa sťažovať a byť negativista, je rovnako nevhodné byť neustále pozitívny, pokojný a šťastný. To je nereálne a nesplniteľné očakávanie, a ak si niekto myslí, že veď on už je nad vecou, jeho nič nikdy nerozhodí a vníma všetko len pozitívne, tak žije v duchovnej ilúzií dokonalého osvietenia. Pravdou je, že vždy budeme prežívať aj negatívne skúsenosti a pocity, že vždy ostane niečo, čo nebudeme vedieť, že nie je všetko len krásne, svetlé a radostné, že občas aj chybujeme, že nie sme dokonalé osvietené bytosti. A ani také byť nemáme. Každý, kto prišiel na Zem do hmotného tela, je tu preto, aby zažil dualitu, oddelenosť, zabudnutie a určité obmedzenia, pretože to je zmyslom tejto pozemskej skúsenosti. 

Tak ako to teda je? Všetko máme prežívať tak ako doteraz, nesnažiť sa hrať sa na "bohov" a "osvietených majstrov", ktorí sú dokonalí a všetko zvládli. Máme byť ľuďmi a prežívať ľudské skúsenosti. Objavovať, čo to znamená byť človek. Len s jedným rozdielom. Prežívať to všetko vedome.

Byť si vedomý, keď sa hneváme a prečo. Byť si vedomý, keď po niečom túžime a prečo. Byť si vedomý, keď sa o niečo usilujeme, keď chybujeme, keď nenávidíme atď. Ale byť si vedomý ešte nestačí. Ďalšou fázou je, nehodnotiť sa za to, a kriticky sa neodsudzovať. 

Viacerí ľudia na duchovnej ceste totižto od hodnotenia druhých síce upustili, ale seba zabudli vynechať. Môže to vyzerať asi takto: Ten sused ma tak naštval, že zas mi fajčí pod oknami. Najradšej by som mu tú cigaretu strčil...Oh, ale čo to hovorím. Nemôžem sa na neho hnevať, veď som nejaká duchovná bytosť. Nehnevám sa. Veď on je len chudák, čo sa nevie vzdať závislosti na cigaretách a ešte je aj necitlivý, keď narušuje moje hranice, že mi fajčí rovno pod oknom. Vlastne sa nehnevám, skorej ho ľutujem. Vlastne chyba je na mojej strane, ja ešte nie som dokonalá duchovná bytosť, ak ma dokáže rozčúliť jedna cigareta. To sa už nesmie opakovať. Nesmiem sa nikdy na nikoho rozčuľovať, všetci sú to moji bratia a sestry... 

Takýto človek môže mať pocit, že je cnostný a chápavý, ale v skutočnosti odmieta základnú skúsenosť prežívania vlastných emócií hnevu, hodnotí a odsudzuje sa za to, že si vôbec dovolil cítiť hnev a hľadá potom výhovorky v duševných klišé frázach, ktoré sú ale skôr prázdne ako múdre. Svoj hnev len potlačí, ale neprežije ho naplno, nevyužije ho konštruktívne na to, aby si obránil hranice a svoje právo na čistý vzduch. Na tomto prístupe nie je nič duchovné, ani cnostné. Je to len presmerovanie prúdu agresie na seba. A o účinkoch sebanenávisti na telo ani nie je potrebné rozprávať. Pozná to na sebe každý v podobe rôznych bolestí.