POTLAČENIE SEBA SAMÉHO V DETSTVE A VYTVORENIE ZRANENÉHO VNÚTORNÉHO DIEŤAŤA
Keď rodičia nevenujú dosť pozornosti a pochopenia základným potrebám dieťaťa, urobí veľa, aby si pozornosť a pochopenie získalo. Deti urobia takmer všetko preto, aby sa zapáčili svojim rodičom. Ak sú rodičia schopní lásky iba v obmedzenej miere alebo majú ťažkosti vcítiť sa do pocitov a želaní svojho dieťaťa, preberá dieťa zodpovednosť za to, aby sa mu vzťah s rodičmi vydaril.
Napríklad, ak sú rodičia príliš prísni a očakávajú, že dieťa bude poslušné a vzorné, bude sa horlivo snažiť, aby splnilo usmernenie rodičov, aby s ním boli spokojní, alebo aby ho aspoň netrestali. Aby sa lepšie prispôsobilo, musí v sebe potlačiť všetky želania a pocity, ktoré by boli v rozpore s predstavami rodičov. Môže sa stať, že sa tak nenaučí správne zaobchádzať s pocitom hnevu. Hnev má v našom živote význam v tom, že sa dokážeme presadiť a brániť svoje hranice. Ak však sebarealizácia dieťaťa beznádejne zlyháva na presile rodičov, potom si skôr či neskôr uvedomí že je zmysluplnejšie hnev v sebe potláčať.
Nenaučí sa teda primerane zaobchádzať s touto emóciu a ani sa primerane presadiť. Stanoví si vnútornú dogmu typu nesmiem sa brániť, nesmiem sa hnevať, musím sa prispôsobiť, nesmiem mať vlastnú vôľu. A keď si aj neskôr, obyčajne v puberte, vyvinie akýsi antiprogram a rebeluje proti tlaku rodičov tým, že sa nechce prispôsobovať a plniť ich očakávania, v skutočnosti ostáva uväznené v rodičovskom naprogramovaní, pretože v odporujúcom postoji je rovnako neslobodné ako v prispôsobovaní sa.
Zamračené dieťa takéhoto mladého človeka a neskôr dospelého je sformované skúsenosťou s dominantnými rodičmi. Cez optiku tohto formovania bude tento človek ostatných veľmi rýchlo vnímať ako dominantných a príliš silných. Bude na to reagovať buď prispôsobením sa, alebo rebéliou. Až keď sa zoznámi so svojím zamračeným dieťaťom a prekoná hlboké formovanie a dogmy, môže nadobudnúť vnútorný pocit rovnosti s ľuďmi okolo seba.
Napríklad, ak sú rodičia príliš prísni a očakávajú, že dieťa bude poslušné a vzorné, bude sa horlivo snažiť, aby splnilo usmernenie rodičov, aby s ním boli spokojní, alebo aby ho aspoň netrestali. Aby sa lepšie prispôsobilo, musí v sebe potlačiť všetky želania a pocity, ktoré by boli v rozpore s predstavami rodičov. Môže sa stať, že sa tak nenaučí správne zaobchádzať s pocitom hnevu. Hnev má v našom živote význam v tom, že sa dokážeme presadiť a brániť svoje hranice. Ak však sebarealizácia dieťaťa beznádejne zlyháva na presile rodičov, potom si skôr či neskôr uvedomí že je zmysluplnejšie hnev v sebe potláčať.
Nenaučí sa teda primerane zaobchádzať s touto emóciu a ani sa primerane presadiť. Stanoví si vnútornú dogmu typu nesmiem sa brániť, nesmiem sa hnevať, musím sa prispôsobiť, nesmiem mať vlastnú vôľu. A keď si aj neskôr, obyčajne v puberte, vyvinie akýsi antiprogram a rebeluje proti tlaku rodičov tým, že sa nechce prispôsobovať a plniť ich očakávania, v skutočnosti ostáva uväznené v rodičovskom naprogramovaní, pretože v odporujúcom postoji je rovnako neslobodné ako v prispôsobovaní sa.
Zamračené dieťa takéhoto mladého človeka a neskôr dospelého je sformované skúsenosťou s dominantnými rodičmi. Cez optiku tohto formovania bude tento človek ostatných veľmi rýchlo vnímať ako dominantných a príliš silných. Bude na to reagovať buď prispôsobením sa, alebo rebéliou. Až keď sa zoznámi so svojím zamračeným dieťaťom a prekoná hlboké formovanie a dogmy, môže nadobudnúť vnútorný pocit rovnosti s ľuďmi okolo seba.
Z knihy Tvoje vnútorne dieťa musí nájsť svoj domov od Stefanie Stahl
Komentáre
Zverejnenie komentára