KNIŽNICA MINULÝCH ŽIVOTOV POZEMSKÝCH I MIMOZEMSKÝCH - 9. príbeh (na pokračovanie)

Uväznená v rúchu – purpurový hriech

Zvyk je železná košeľa

Neviem si zvyknúť na to, že mi vlasy nepovievajú voľne okolo tváre. Neviem si zvyknúť na nudnú rovnošatu, ktorá ma škrtí a škriabe. Neviem si zvyknúť na fádnu a skromnú stravu. Neviem si zvyknúť na nočné zobúdzanie. Neviem si zvyknúť na odreté kolená. Neviem si zvyknúť na dlhé hodiny ticha. Neviem si zvyknúť na každodenné modlenie. Neviem si zvyknúť na čisto ženský kolektív. Neviem si zvyknúť na celibát. Neviem si zvyknúť na to, že som novicka...


Zvolila som si to viac-menej dobrovoľne, veď čo iné som mohla v mojej situácií spraviť? Taká hanba. Kde som dala rozum? Keď som uvidela hlboké sklamanie v očiach mojich rodičov, vedela som, že odteraz sa na mňa budú pozerať ako na niečo podradné. Poprosila som ich, aby si pravý dôvod môjho vstupu do kláštora nechali pre seba a ostatným povedali, že som jedného dňa pocítila, ako ma Pán Boh poveril úlohou slúžiť mu. Zdá sa, že starých rodičov tento môj krok nadchol, pretože zo mňa vždy mali pocit, že som až príliš bezbožná a bezočivá. Konečne si všetci vydýchli, že i ja sa vydám na snubnú kariéru a nenechám sa zahanbiť skvelými funkciami ostatných mojich príbuzných.


Som prostredné dieťa, takže som bola viac menej neviditeľná. Prehnaný záujem sa upieral na mojich starších a mladších súrodencov. Žila som v dome plnom ľudí, no i napriek tomu som si pripadala osamelá a zabudnutá. Ale v podstate mi to takto vyhovovalo. Celé hodiny som trávila v kresle pri okne s nejakou knihou v ruke a nikto ma príliš neotravoval. Nechali ma nasávať informácie všetkého druhu. Keby vedeli, čo všetko sa mi dostalo pod ruky, aká nevhodná literatúra, už dávno by ma poslali do kláštora, aby tam zo mňa všetku nehanebnosť vytĺkli.

Ale nie, nebijú nás tu. Aspoň nie príliš často. No viem, že existujú aj také kláštory, kde si na prísnu disciplínu potrpia viac. Naša matka predstavená je našťastie celkom benevolentná milá stará pani a chápe, že pre novicky nie je ľahké prispôsobiť sa novému životu v oddanej službe Bohu. Do noviciatu som vstúpila len nedávno, a to až potom, čo som rok žila medzi sestrami bez akýchkoľvek sľubov, len tak na skúšku. Každý si to totiž môže rozmyslieť a vrátiť sa do svetského života. Ja som sa rozhodla ostať tu z čisto pragmatických dôvodov. Je to jediné miesto, kde môžem ako žena pomáhať liečiť ľudí. Pri našom kláštore je totiž zriadený špitál a o pacientov sa starajú rehoľné sestry...