ROZDIEL MEDZI USUDZOVANÍM A ODSUDZOVANÍM

Všade počúvame, že nemáme druhých súdiť a odsudzovať. A ľudia to pochopia tak, že nemajú si teda o ničom nič myslieť, ani nemať názor a potom majú problém sa rozhodovať. Majú tendenciu nekriticky prijímať názory druhých a nechcú niesť zodpovednosť za svoje myšlienky či konanie. Ale takto to nemusí byť.

V skutočnosti aj naďalej máme používať svoj úsudok a vytvárať si názory. To, že posúdim nejakú situáciu ako dobrú alebo zlú neznamená, že tým niekoho alebo niečo odsudzujem. Rozdiel je zase raz opäť v emóciach.

Úsudok robíme na základe vedomého a objektívneho zvažovania, ktoré nie je ovplyvnené emóciami. Je teda emočne neutrálne.

No na druhej strane odsudzovanie je vždy založené na negatívnej emócií strachu a netolerancie. Na hodnotení ja nie som/on nie je dostatočne dobrý na to, aby si zaslúžil lásku. Vtedy je zapojená časť podmieňovacieho ega, kedy buď spĺňame alebo nespĺňame podmienky kladené egom.

Odsudzovanie v akejkoľvek forme nás odpája od božského Zdroja. Pretože ak niečo odsudzujeme ako nedostatočné a nehodné lásky, upierame tomu právo na existenciu. Ale ak niečo existuje, tak preto, že to má nejaký zmysel a že to má právo existovať presne v takej forme, v akej to je. Odsudzovaním teda hovoríme: nemáš právo tu byť, nie si dosť dobrý a hodný.

Ale kto sme my, aby sme súdili, čo má právo na existenciu a čo nie? Vesmír stvoril všetko také aké má byť a keď to neprijímame a netolerujeme, neprijímame a netolerujeme Stvorenie a Stvoriteľa.

Keď odsudzujeme sami seba, odpájame sa od nášho božského Zdroja, ktorý nás vyživuje nekonečnou láskou. Blokujeme si tok lásky a chradneme, chorľavieme. Ale opäť, netreba si zamieňať konštruktívne objektívne neutrálne zhodnotenie seba samého, od deštruktívneho seba odsudzovania a sebanenávisti.

Vnímate ten rozdiel?

A: Mám nadváhu a necítim sa dobre. Takto to asi nie je pre mňa zdravé a veľké množstvo tuku mi škodí. Nevedela som si pomôcť a prejedala som sa od nervov. Nevadí. Odpúšťam si toto moje správanie a idem chudnúť.

B: Fuj aká som tlstá. To je nechutné, nemôžem so sebou takto žiť, pretože sa mi to hnusí. Nenávidím sa ale nemám dosť síl to zmeniť. Nikto ma nemá rád. Môžem si za to sama. Som chudera…

Pri odsudzovaním nám chýba súcit, pochopenie a prijatie. To, že s niekým súcitíme a chápeme ho, ale neznamená, že musíme schvaľovať jeho správanie a konanie. Môžeme toho druhého chápať a súcitiť s ním, ale keď s nami nerezonuje je v poriadku, že s ním nechceme zdieľať náš čas a energiu. Neodsúdili sme ho, iba sme usúdili, že momentálne nám jeho energia nevyhovuje a vzdialime sa.

Mať otvorené a milujúce srdce neznamená, že si od niekoho necháme ubližovať alebo zneužívať, len preto, že odsudzovať sa nemá. Zdravé hranice chránia obe strany pred (ne)vedomou negatívnou agendou. Usúdime, že tento človek sa správa toxicky ale neodsúdime ho za to. Súcitíme s ním a chápeme, že má problém, ale nepreberáme na seba zodpovednosť jeho problém riešiť.