KNIŽNICA MINULÝCH ŽIVOTOV POZEMSKÝCH I MIMOZEMSKÝCH - 5. príbeh

Z centrálnej knižnice plejádskeho Alcyonu prichádzajú rôzne úryvky príbehov, ktoré ľudia zažili počas svojich rôznych životov na Zemi i mimo nej. Tieto archetypálne príbehy sa mohli diať hocikomu a na hocijakých miestach v kozme, preto nikde neuvádzam konkrétne mená postáv ani lokalít. Príbehy vám majú pomôcť rozpomenúť si na vlastné spomienky podobných udalostí, ktoré ste mohli zažiť kdekoľvek a kedykoľvek. Jednotlivé príbehy môžu medzi sebou súvisieť a nadväzovať alebo aj nemusia. Príbehy budú uverejňované postupne každý týždeň, aby ste mali čas ich spracovať a spomenúť si na vlastné detaily, ktoré sa vás nejakým spôsobom týkajú. Už ich iba čítaním sa vám otvoria portály k vlastným príbehom.

Príbeh piaty:
Ako katolícky kňaz som mal pomerne pohodlný život. Cirkev sa o mňa postarala a ja som sa na oplátku staral o ovečky na mojej fare. Malo to len jednu chybičku krásy. Neveril som v Boha. Teda aspoň nie takého, ktorého prezentuje Biblia. Celá táto kniha sa mi zdala nemiestna. Toľko krát bola upravovaná a prekladaná, že jej pôvodné posolstvá sa úplne vytratili. Cítil som, že Ježíš by nesúhlasil s tým, ako sa teraz jeho koncepty prezentujú. A tak som sa rozhodol, že s tým niečo spravím.
Svoje kázne som začal pripravovať inak, ako sme sa učili v seminári. Sadol som si k stolu, zapálil sviečku, pomodlil sa a poprosil som tých tam hore, aby skrze mňa tlmočili ľuďom skutočne dôležité a aktuálne posolstvá. A potom ako v tranze mi začala ruka s ceruzkou behať po papieri a zo mňa sa valili slovné spojenia a celé vety úplne inak formulované než bežne píšem ja sám. Niekto skrze mňa hovoril, ale kto to bol? Jeho slová dávali zmysel, reakcie na moje kázne boli skvelé, no mal som strach. Hovorí cezo mňa boh alebo diabol?
Ako to mám rozlíšiť? Rozhodol som sa urobiť experiment. Už dlhšie ma ľudia žiadali, či by som im nemohol takýmto spôsobom poskytnúť aj osobnú radu. Nejaký čas som tomu odolával a nechcel som sa miešať do bežných každodenných záležitostí a nechcel som s tým ani otravovať Boha. Ale potom nakoniec, možno moja pýcha alebo zvedavosť zvíťazila a ja som súhlasil.
Prvé takéto súkromné sedenie malo úspech. Boh cezo mňa prehovoril a poradil tomu mužovi účinnú liečbu, ktorá nakoniec zabrala a on sa vyliečil. To mi dodalo odvahu a skúsil som to s ďalším a potom s ďalším človekom. Nakoniec sa chýry o mojich schopnostiach rozšírili natoľko, že denne za mnou dochádzali ľudia z celého okolia. Po čase mi to ale začalo prerastať cez hlavu. Mal som pocit, že nemôžem nikoho odmietnuť a že musím spasiť každého, kto za mnou príde. Táto úloha sa zdala nerealizovateľná. Z logistického hľadiska sa to už nedalo manažovať. Ľudí bolo príliš veľa. Začalo sa to podpisovať na mojom zdraví. A potom som to pochopil. Ešte nikdy som nežiadal Boha o informácie pre mňa samotného. Vždy som sa sústreďoval iba na ostatných. A tak som neváhal a skúsil to. To, čo som sa dozvedel mi nedávalo zmysel.
Boh mi povedal: "Rob to tak, aby si nemusel robiť nič."
Čo to má byť za radu? Ako mám niečo robiť a zároveň nerobiť nič . Nechápal som to. O čo mu išlo? No potom náhle prišlo uvedomenie.
Mám ľudí naučiť ako si majú pomôcť sami. A tak som prestal robiť osobné sedenia a znova som sa sústredil na kázne, ktoré boli navrhnuté tak, aby v ľuďoch prebudili ich vlastné schopnosti, cez ktoré sa mohli liečiť alebo si nejak inak pomáhať. A malo to úspech. Robil som to tak, aby som nemusel robiť nič.