KNIŽNICA MINULÝCH ŽIVOTOV POZEMSKÝCH I MIMOZEMSKÝCH - 2. príbeh
Z centrálnej knižnice plejádskeho Alcyonu prichádzajú rôzne úryvky príbehov, ktoré ľudia zažili počas svojich rôznych životov na Zemi i mimo nej. Tieto archetypálne príbehy sa mohli diať hocikomu a na hocijakých miestach v kozme, preto nikde neuvádzam konkrétne mená postáv ani lokalít. Príbehy vám majú pomôcť rozpomenúť si na vlastné spomienky podobných udalostí, ktoré ste mohli zažiť kdekoľvek a kedykoľvek. Jednotlivé príbehy môžu medzi sebou súvisieť a nadväzovať alebo aj nemusia. Príbehy budú uverejňované postupne každý týždeň, aby ste mali čas ich spracovať a spomenúť si na vlastné detaily, ktoré sa vás nejakým spôsobom týkajú. Už ich iba čítaním sa vám otvoria portály k vlastným príbehom.
Príbeh druhý:
Pred vojnou som mala malý módny salón, kde som šila oblečenie pre rôznych ľudí. Bolo mi to jedno, kto je aký. Vždy sme model a látku prispôsobili finančným možnostiam zákazníka. Teraz to bolo iné. Okupovali nás nacisti a ku mne posielali rôznych dôstojníkov a iných funkcionárov, aby som im upravovala ich uniformy. Ak som chcela prežiť, musela som to robiť. Ostatní ma odsudzovali ako kolaborantku, ale to nevedeli, že je za tým aj niečo viac. Z peňazí, ktoré som za to dostávala, aj keď ich nebolo zrovna veľa, som kupovala potraviny a pomáhala prežiť tým, ktorí sa museli schovávať pred deportáciou.
Nemala som vlastnú rodinu, o ktorú by som sa starala. Rodičia pomreli na tuberkulózu ešte pred vojnou. Súrodencov som nemala. Tak som sa aspoň starala o ostatných, ktorí nemali také šťastie ako ja.
Bol tu aj ďalší dôvod, prečo mi miestni nadávali do kolaborantky. Jeden z nacistických dôstojníkov sa stal mojim milencom. Opäť za tým bolo niečo viac ako len telesná príťažlivosť.
Vďaka nemu som mala prístup k niektorým menej dostupným tovarom a informáciám, ktoré som potom "donášala" nášmu tajnému odboju. Bolo mi jedno, ako to navonok vyzerá. Viem, že som to robila pre správnu vec.
Keď sa vojna chýlila ku koncu, môj nacistický milenec zmizol bez stopy. Už som o ňom nikdy nepočula. Neostalo mi po ňom vôbec nič. Ľudia mi niekoľko týždňov nadávali do kolaborantskej k*rvy, ale keď sa z bezpečných úkrytov dostali opäť do spoločnosti rodiny, ktorým som pomáhala prežiť a rozpovedali svoj príbeh, všetko sa zmenilo. Po vojne som si opäť mohla otvoriť salón a šiť pre všetkých bez rozdielu. Tak ako predtým. Niekedy ma prepadávali výčitky svedomia za to, že som podľahla nepriateľovi a využívala vlastné telo na získanie tovarov a informácií, ale vždy som si to pred sebou obhájila tým, že veď bola vojna a nedalo sa mi inak. Dlho mi trvalo kým som sa prestala za toto svoje konanie odsudzovať, ale nakoniec sa mi to podarilo.
Príbeh druhý:
Pred vojnou som mala malý módny salón, kde som šila oblečenie pre rôznych ľudí. Bolo mi to jedno, kto je aký. Vždy sme model a látku prispôsobili finančným možnostiam zákazníka. Teraz to bolo iné. Okupovali nás nacisti a ku mne posielali rôznych dôstojníkov a iných funkcionárov, aby som im upravovala ich uniformy. Ak som chcela prežiť, musela som to robiť. Ostatní ma odsudzovali ako kolaborantku, ale to nevedeli, že je za tým aj niečo viac. Z peňazí, ktoré som za to dostávala, aj keď ich nebolo zrovna veľa, som kupovala potraviny a pomáhala prežiť tým, ktorí sa museli schovávať pred deportáciou.
Nemala som vlastnú rodinu, o ktorú by som sa starala. Rodičia pomreli na tuberkulózu ešte pred vojnou. Súrodencov som nemala. Tak som sa aspoň starala o ostatných, ktorí nemali také šťastie ako ja.
Bol tu aj ďalší dôvod, prečo mi miestni nadávali do kolaborantky. Jeden z nacistických dôstojníkov sa stal mojim milencom. Opäť za tým bolo niečo viac ako len telesná príťažlivosť.
Vďaka nemu som mala prístup k niektorým menej dostupným tovarom a informáciám, ktoré som potom "donášala" nášmu tajnému odboju. Bolo mi jedno, ako to navonok vyzerá. Viem, že som to robila pre správnu vec.
Keď sa vojna chýlila ku koncu, môj nacistický milenec zmizol bez stopy. Už som o ňom nikdy nepočula. Neostalo mi po ňom vôbec nič. Ľudia mi niekoľko týždňov nadávali do kolaborantskej k*rvy, ale keď sa z bezpečných úkrytov dostali opäť do spoločnosti rodiny, ktorým som pomáhala prežiť a rozpovedali svoj príbeh, všetko sa zmenilo. Po vojne som si opäť mohla otvoriť salón a šiť pre všetkých bez rozdielu. Tak ako predtým. Niekedy ma prepadávali výčitky svedomia za to, že som podľahla nepriateľovi a využívala vlastné telo na získanie tovarov a informácií, ale vždy som si to pred sebou obhájila tým, že veď bola vojna a nedalo sa mi inak. Dlho mi trvalo kým som sa prestala za toto svoje konanie odsudzovať, ale nakoniec sa mi to podarilo.
Komentáre
Zverejnenie komentára