O ĎALŠEJ ÚROVNI ODPUSTENIA

O odpúšťaní druhým sa toho povedalo už veľa. O odpúšťaní sebe sme tiež už počuli a pracujeme na tom. Ale pozrime sa teraz na ďalšiu rovinu odpúšťania sebe za to, že sme negatívne reagovali na správanie druhých ľudí. V čom je to iné? Prečo by sme si mali odpúšťať za to, že sa niekto druhý chová zle?

V skutočnosti aj my sa chováme zle, ak hodnotíme niekoho druhého ako zlého alebo jeho konanie odsúdime ako nevhodné. V skutočnosti každý sa chová podľa seba, ako to cíti, ako to momentálne zvláda a to, že každý je na inej úrovni vedomia neznamená, že ich máme za to odsudzovať. Ak napríklad niekto povie niečo nevhodné a my sa na to urazíme, je nutné si odpustiť za to, že berieme slová druhého ako urážku.

V skutočnosti je to ego, ktoré sa uráža. Sme prispôsobení na určité sociálne parametre v ktorých by sme mali fungovať a očakávame, že každý sa podľa toho musí chovať. Čo ak by sme ale všetky tieto parametre odhodili a dovolili byť ľuďom takí akí sú? Všetci ľudia sú božské bytosti, no každý sa prejavuje inak. Ak toto odmietame prijať, neschvaľujeme prejavy božského vedomia v druhom človeku. Ak niekoho chovanie neschvaľujeme, nepristupujeme k nemu s láskou. A práve za to je potrebné si odpustiť, že sme nekonali v súlade s láskou ale v súlade s egom. Odpustime si za to, že sme zabudli na tieto skutočnosti a že sme sa chovali prízemne.

Znamená to, že máme hľadať chybu vždy iba v sebe a si máme nechať ostatnými skákať po hlave? A čo naše hranice? Niektorých ľudí si skrátka nechceme k sebe pustiť, pretože máme pocit, že spôsobujú chaos, bolesť a že nám môžu ublížiť. Čo s tým?

Tu nejde o hľadanie chýb či vinníka. Prvý krok je odpustiť danému človeku za to, že sa chová pre nás neprijateľne a druhý krok je odpustiť sebe samému za to, že nedokážeme toho človeka brať takého aký je, že ho hodnotíme a cítime k nemu niečo negatívne. Odpustiť sebe za to, že ho nemilujeme a neprijímame. A práve toto odpustenie druhému i sebe je akt lásky, ktorý nás oslobodzuje od vytvárania si ďalšej negatívnej karmy. Odpustiť sebe samému je akt seba-lásky. A čím viac lásky dáme sebe, dokážeme jej viac dávať do okolia. Čím viac lásky dávame, tým viac lásky dostávame. Čím je vo svete viac lásky, tým je menej nenávisti. Toto je vyšší pohľad na akt odpustenia a lásky.

Ďalšia úroveň vnímania medziľudských vzťahov je, že každý je tu pre nás ako určitá forma lekcie a bolesť, ktorú nám iní spôsobujú nás formuje a vedie k väčšiemu uvedomeniu a hľadaniu cesty na ktorej je viac lásky a menej bolesti. Ak sa na vzťahy s druhými ľuďmi pozeráte ako na príležitosti k sebarozvoju, už ich konanie nedokážete brať osobne a nedokážete ich negatívne konanie brať ako urážku. Už ich len prijímate takých akí sú a prostredníctvom nich sa učíte. A vtedy už nie je potrebné ani odpúšťanie druhým ani sebe, pretože viete, že všetko sa deje pre vyššie dobro. 

Ľudia sa boja spustiť svoje ochranné štíty a bariéry, ktoré si okolo seba vybudovali, aby ich druhí nezraňovali. Ale tieto ochranné štíty im zároveň zabraňujú prežívať skutočnú lásku a blízkosť, po ktorej tak túžia. Majú pocit, že hranice si treba úzkostlivo strážiť, inak k nim vtrhne nájazd nepriateľov a zraní ich srdce. V skutočnosti sa nič také nestane. Hranice je nutné si stanoviť, aby sme sa naučili kto sme, čo preferujeme a ako chceme fungovať s ostatnými, ale nie sú určené na to, aby nás chránili od útokov. V skutočnosti žiadne útoky a zranenia neexistujú, existujú iba skúsenosti, ktoré nás majú učiť. Keď si toto uvedomíte, začnete všetko prijímať s láskou a prestávate bojovať. A to je nutné nastavenie, ak chcete fungovať vo vyšších vibráciách.

Nikto nás neprišiel zraňovať, nikto na nás neprišiel útočiť. Prišli sme sem, aby sme sa prostredníctvom ostatných učili milovať seba samých i ostatných. A to láskou bezpodmienečnou. Toto je niečo, k čomu treba prísť postupne a prirodzene. Akékoľvek nútenie sa do lásky, vytvára len ďalší odpor a nepochopenie.