SÚCIT SÁM SO SEBOU

Väčšina z nás má do určitej miery predstavu o tom,čo je súcit. Vieme, ako sa cítime, keď sa človeku, ktorého máme radi, prihodí
niečo zlé. Súcit je účastné vedomie, že iná bytosť trpí, spojené s prianím
toto utrpenie zmierniť. Inými slovami, súcit znamená byť si vedomí pocitov,
myšlienok a prežívania iných ľudí, citlivo ich chápať, vedieť sa do nich
vžiť a venovať im pozornosť.

Väčšina z nás bohužiaľ bola tiež vychovávaná v mylnom
presvedčení, že cítiť súcit so sebou samým je to isté ako sa ľutovať a že sebaľútosť
je sebecká a zlá. A tak v súlade s týmto chybným
predpokladom vylejeme vaničku aj s dieťaťom. Robíme to, čo nás naučili, že
je správne: ignorujeme a potláčame svoju bolesť, snažíme sa ju nejako
prekonať. V dôsledku toho necítime a nepreukazujeme ten istý súcit,
ktorý nás učili mať s inými ľuďmi.

Teraz však na tému súcitu môžeme nahliadať v novom svetle.
Smiete, ba dokonca musíte mať súcit sami so sebou. Súcitiť so sebou, znamená
chovať sa k sebe v každom okamihu dobre a nie zle. Je to
rozhodnutie dávať si, nie upierať si. Zamerať sa na seba v danom okamihu
pozitívne, nie negatívne. Je to skrátka rozhodnutie, ktoré robíme v každom
okamihu znova a znovu, a výsledkom je, že kráčame buď smerom k sebaláske
alebo k sebanenávisti.

Mnohí z nás sa boja byť k sebe dobrí, keď sa
dopustia nejakej chyby. V hĺbke duše sa bojíme, že ak cítime súcit sami k sebe,
schvaľujeme tým svoje chyby a nakoniec skončíme ako zlí ľudia. Tak nám to
diktuje systém odmeny a trestu, v ktorom sme boli vychovávaní. Učili
nás, že keď potrestáme ľudí, ktorí robia chyby, nakoniec ich prestanú robiť. A rovnako
máme dojem, že keď pri chybovaní prejavíme súcit, vlastne tým tieto chyby
schvaľujeme a teda sa ich budeme dopúšťať aj naďalej. Sebatrestanie v najrôznejších
formách v skutočnosti vôbec nepomáha, nič nerieši a iba všetko
zhoršuje.