OD OBETE K ODPUSTENIU 2. ČASŤ

 

Naučte sa vďačnosti a odpusteniu.

Jedným z najlepších spôsobov ako vystúpiť z role obete je rozvíjať v sebe pocit vďaku. Vďačnosť je proste len zaznamenanie a vedomé ocenenie toho, čo nám v prítomnom okamihu prináša radosť. Zameranie na vďačnosť nás dostáva zo stavu sebaľútosti. Nie je možné sa kvôli niečomu ľutovať a zároveň byť za to isté aj vďačný. Vďačnosť nám kladie otázku: Aké požehnanie sa skrýva v tejto príležitosti alebo situácií? Ak nájdeme odpoveď, nie je možné sa ďalej cítiť obeťou.

Najlepší spôsob ako sa vyliečiť a zbaviť sa role obete, je odpustenie. Odpustenie znamená uzavrieť mier s tým, kde sme boli, a tým sa oslobodiť z otroctva, ktoré nám nedovoľovalo siahnuť si na šťastie. Keď niekomu odpustíme, je to, ako keby sme prepustili na slobodu väzňa, len aby sme zistili, že tým väzňom sme po celú dobu boli my sami. 

Ak nájdeme spôsob, ako docieliť harmóniu s vecmi, ktoré nám spôsobujú utrpenie, stávajú sa z nich zranenia mysli. Sú to rany, ktoré si so sebou v našom vedomí a podvedomí nosíme každý deň. Bolesť sa pre nás stane putami, s ktorými sme natoľko zvyknutí žiť, že si ani neuvedomujeme, že máme v moci si ich dať dole. 

Keď niekomu úprimne odpustíme, potom negatívna emócia prestane existovať Potom namiesto nej zaznamenáme hlboký pokoj. Z tohto dôvodu je odpustenie oslobodením Niekedy sa však stáva, že pretože si uvedomujeme hodnotu odpustenie, ponáhľame sa s ním, aj keď sme svoje zmýšľanie o tom, komu alebo čomu hodláme odpustiť, zatiaľ nezmenili. V takomto prípade k skutočnému odpusteniu ešte dôjsť nemôže.

Keď napríklad povieme "odpúšťam, ale nezabúdam...", tón vynúteného odpustenia naznačuje, že k nemu v skutočnosti nedošlo. Chceme tým povedať, že nikdy nezabudneme, čo sa stalo, ale že spomienka už nebude obsahovať negatívnu emóciu. Keď ale dosiahneme úplného odpustenia, jedinou emóciou zostane vďačnosť.

Povedať "odpúšťam" a neprecítiť naplno oslobodzujúci pokoj a mier tohto výroku znamená, že sme len povedali slovo, ale jeho význam do nás neprenikol. Pokiaľ zostaneme len u slov, bez toho aby sme skutočne precítili pravý význam odpustenia, snažíme sa presvedčiť sami seba, že máme ignorovať, potlačiť alebo len povrchne odbiť veľmi hlboké zranenie. Za týchto podmienok toto vnútorné zranenie začne hnisať podobne ako nejaká rana na tele.

Keď nás niečo hlboko zraní, cítime sa bezmocní. Je preto nutné, aby sme toto zranenie i svoj smútok vzali na vedomie, dokonca, aby sme sa rozhnevali, skôr ako vznikne nádej na odpustenie. Je dôležité, aby sme si dali dovolenie prejsť si týmto procesom, inak spadneme do pasce pocitov viny z toho, že sme doteraz neodpustili, ktoré ešte zväčší naše utrpenie. Keď nastane správny čas, odpustíme s ľahkosťou. 

Odpustenie ostatným ľuďom ale nie je najdôležitejšou súčasťou toho, aby sme si vzdali späť svoj život. Omnoho dôležitejšie je odpustiť sebe. Pravda je taká, že odpustenie sa vlastne nikdy netýka nikoho iného než nás samých. Aj keď tomu, komu odpustíme, to spraví dobre, vždy sa to týka predovšetkým nás. Či už odpustíme druhým alebo sami sebe, odpustenie je vždy jednostranná záležitosť. 

K tomu, aby sme niekomu inému alebo sebe odpustili, druhú osobu ani nepotrebujeme. Liečenie sa odohráva v našom vnútri a len pre nás. Odpustenie neznamená vziať si niečo naspäť. Naopak, znamená prepustiť niečo, aby sme mohli ísť dopredu. Ak v sebe pestujeme nejakú bolesť, znamená to, že musíme niečo odpustiť.

úryvok z knihy Teal Swan: Stíny před úsvitem