Človek je stred medzi nebom a zemou

 

Sme nehmotné duše v hmotnom tele, ale poslednú dobu sa ľudia začali až extrémne sústreďovať na to nehmotné a na telo akosi zabúdajú. Cítiť sa dobre vo svojom fyzickom tele, stotožňovať sa s ním a naplno ho obývať a prijímať - to sú nosné piliere dnešnej doby. Ak naplno neprežívame stav, že sme zhmotnení vo svojom fyzickom tele, nemôžeme ani hovoriť o udržiavaní frekvencie vedomia srdca. Ak to máme robiť, potrebujeme cítiť sami seba. 

Na našej planéte však vyčíňa epidémia akéhosi odhmotnenia, zbavenia sa telesnosti a všetko je až priveľmi virtuálne. V mnohých duchovných komunitách sa navyše darí tendencií v duchovej odbočke. 

Duchovná odbočka alebo obchádzka je termín, ktorý sa používa pre opísanie stavu, keď ľudia používajú spiritualitu nie ako nástroj vlastného duchovného rozvoja či sebapoznania, ale skôr ako výhovorku, aby nemuseli riešiť nepríjemné veci vo svojom vnútri, napríklad nevyriešené emocionálne problémy, zranenia z detstva, psychické problémy a pod.

Z praxe vieme, že nemôžeme byť naplno uzemnení a naplno prítomní vo svojom tele a prežívať plnohodnotne realitu nášho hmotného sveta, ak sa sústreďujeme len na život vo vyšších, oveľa abstraktnejších a duchovnejších čakrách. Samozrejme, že je oveľa ľahšie a istotne oveľa príjemnejšie žiť vo vyšších čakrách, no takáto existencia nie je celistvá a je prežívaná len spolovice. Naplno obývať svoje telo znamená najprv náročnú a nevyhnutnú prácu na svojom tieni a vnútornom dieťati, vyliečenie nevyriešených problémov a/alebo sexuálnej traumy a prácu so strachmi a čímkoľvek ďalším, čo sa skrýva v našich nižších čakrách a bráni nám to prítomne a naplno obývať svoje telo. 

Spojením práce s nižšími i vyššími čakrami a dimenziami sa nám darí obnovovať naše skutočné Ja, tak, že sa naučíme spočinúť vo svojom strede. Niektorým to môže pripadať ako nesplniteľná úloha, pretože my všetci sme dlho popierali samých seba a svoju identitu sme si vytvárali prostredníctvom iných ľudí. Aby sme mohli spočinúť vo svojom strede, v prvom rade musíme nejaký stred mať, respektíve vedieť, kde máme toto centrum a vnímať ho. A to znamená do určitej miery poznať samých seba a svoje skutočné Ja.

Musí existovať niečo skalopevné, nemenné, spoľahlivé, aby sme sa mali k čomu vrátiť, keď sme vyvedení z rovnováhy. A túto kotvu musíme vedieť lokalizovať. To môže byť veľká výzva, pretože tak ako prirodzene preberáme vlastnosti, hodnoty a zvyky druhých ľudí, zároveň sa v tomto procese sami strácame a zabúdame, kto naozaj sme. Našťastie existuje mnoho techník, cvičení či rituálov, ktorými zabezpečiť všetko tak, aby sme sa na správnej ceste udržali. Za rok a pol, čo s vami pracujem vidím obrovské pokroky v tomto smere a verím, že spolu do budúcna ešte ďalšie pokroky urobíme.