Svetelné bytosti v hmote

Na počiatku veku tvoril bytosť číry duch - teda svetlo. Táto bytosť si priala zažiť, aké to je byť bohom v hmotnom svete. A tak sa pre túto skúsenosť rozhodla. Aby to zvládla, musela si vytvoriť mentálne, emočné a fyzické telo. Zhusťovala svoju energiu až vznikla bytosť, ktorá mohla obývať fyzické svety, napríklad našu Zem. Tak isto bola z prvotného zdroja vytvorená aj duša, z čoho vyplýva dualita rozdelenia ducha a duše.

Bytosť obdarená slobodnou vôľou, teda možnosťou voľby, prežije v hmotnej rovine všetky druhy skúseností. Každý mal možnosť si vybrať druh skúseností, ktoré v hmotnej sfére prežije a taktiež spôsob akým ich prežije. Tiež si každý vybral aj dĺžku času, ktorú na to všetko potrebuje.

Avšak väčšina bytostí sa do hmoty bohužiaľ natoľko ponorila, že zabudla na to, kým skutočne je - teda bohmi, ktorí zažívajú hmotu. Veľká časť ľudí zabudla na svoje celkové bytie pochádzajúce z nehmotného sveta a začala sa stotožňovať so svojou mentálnou podobou. Mentálnou podobou preto, lebo sa jedná o najvznešenejšiu a najmocnejšiu dimenziu hmotného sveta.

Táto mentálna stránka je naše malé Ja, dolné Ja, rozum alebo pamäť. Práve z nej vychádzajú základné predstavy, presvedčenia, obavy a ego. Základnou činnosťou ľudskej mentálnej stránky je predovšetkým zhromažďovať priania emočného tela a všetkých informácií, ktoré zachytia zmysly fyzického tela. Mentálnu stránku teda primárne tvorí pamäť.

Všetko, čo zaznamenali naše fyzické zmysly a čo naše emočné telo cítilo v tomto i predošlých životoch, je zapísané v našej pamäti, našej mentálnej zložke. Tá si uloží skúsenosti a podľa potreby ich využije, ale bez toho aby ich hodnotila ako správne alebo nesprávne. Jej najcennejší prínos je ten, že nám pomáha spomenúť si, že sme svetelné bytosti, ktoré si želajú zažívať skúsenosti v láske a harmónií.

Osobu, ktorá o sebe vie, že je boh, ovláda jedine láska. Bytosť, ktorá má rada seba i druhých, každému vrátane seba dovolí prežívať všetky možné skúsenosti, bez toho aby im niečo vyčítala. Nie je tam žiadne posudzovanie, iba konštatovanie, ktoré nám pomáha zostať v rovnováhe a k tomu, aby sme boli sami sebou. Pokiaľ nám skúsenosti prinášajú bolesť a nežijeme v harmónií, znamená to, že sme zabudli na boha či lásku.

Každá myšlienka a skúsenosť, ktorú si mentálna stránka uloží, sa zmení v základnú mentálnu predstavu, ktorá sa stále pohybuje okolo človeka. Má za úlohu nám pomáhať vtedy, keď to potrebujeme. Napríklad aby sme si pamätali ako sa voláme, ako sa rozpráva a píše a iné veci na to, aby sme sa na tejto planéte mohli pohybovať.

Namiesto toho, ale ľudia pamäť využívajú hlavne na to, aby si zapamätali skúsenosti a udalosti, ktoré ich postretli a začali veriť tomu, že predstavujú realitu. Tým negatívnym a bolestným skúsenostiam dokonca priradia prílišnú dôležitosť, a obávajú sa aby sa táto zlá skúsenosť znova nezopakovala. Tak sa naša základná mentálna predstava zosilní a zakorení v nás. Tak isto ako pre všetko, čo žije v hmotnej rovine, platí, že čím viac ju kŕmime, tým viac rastie. Presvedčenie je spomienka, ktorou sa nechávame ovládať. Pokiaľ sa človek nechá ovládať svojimi mentálnymi presvedčeniami, tak nie je v rovnováhe.

V ľudskej mysli existuje mnoho závojov, ktoré treba postupne odhrnúť, aby sme v sebe uvideli božie svetlo. Čím viac závojov odhrnieme, tým cez ne presvitá viac svetla, lásky a porozumenie a to nás motivuje, aby sme neprestávali. Uvedomenie si svojej božskej podstaty môže trvať celé roky, desaťročia, či niekoľko životov. No nech to trvá akokoľvek dlho, na konci nás čaká splynutie s jednotou. Po čase si človek uvedomí, že nie ten konečný cieľ je dôležitý a zaujímavý, ale že práve tá cesta a to objavovanie seba samého je na tom celom to najvzrušujúcejšie a aj to bol dôvod, prečo sme sa rozhodli narodiť do hmotného tela.