Nenávisť k sebe samému

 Ako deťom sa žiadnemu z nás nedostalo dokonalej lásky. A práve to je úlohou nášho života tu na Zemi, aby sme sa naučili mať sami seba radi. Spoločnosť v ktorej žijeme je živnou pôdou pre sebenenávisť. Proces, ktorý nás učí nenávidieť seba samých sa volá socializácia. Jej účelom je udržovať v spoločnosti poriadok a zaistiť, aby boli ľudia "poslušní". A na to, aby sme boli poslušní sa musíme trestať. Takáto socializácia nás vedie k tomu, aby dobrí ľudia hľadali chyby v sebe aj druhých, súdili ich a potom trestali seba aj iných za tieto chyby až dovtedy, kým sa nezmenia.

Napriek tomu, že ste prežívali pravdepodobne zdravé detstvo, mohli ste sa stretnúť s niektorými podobnými výrokmi, ktoré vás negatívne naprogramovali. Napr. : Hanbi sa, pozri čo si spravil! Nechytaj sa toho, polož to späť! Nie, nie a nie. Nevieš sa správať? Čo sa nikdy nepoučíš? Alebo niečo v tomto zmysle: Nehovorila som ti to? Pretože som to povedal! Čo si to dovoľuješ? Nepapuľuj. Dobre ti tak. Nebuď sebec. Musíš brať ohľad aj na druhých...

Dospelí sa nám nesnažili týmito výrokmi naschvál ublížiť. Iba sa snažili zapojiť nás do spoločnosti spôsobom, akým ho poznali oni. Vychovávali nás rovnako ako boli vychovaní oni sami. Verili presvedčeniu že "je to pre vaše dobro". Toto presvedčenie je nám vnucované od prvého okamihu.

Okrem toho rodičia svojim deťom tvrdia, že ich priania sú nevhodné a že si majú priať niečo iné, pretože je to pre ich dobro. A tu spočíva ten problém. Už v detstve začíname veriť, že rodičia možno majú pravdu. Možno to naozaj myslia pre naše dobro. Domnievame sa, že naši rodičia musia poznať svet lepšie ako my, pretože majú očividne moc nad naším prežitím.

Týmto spôsobom sme manipulovaní, že niečo čo nám spôsobuje bolesť, je v skutočnosti pre naše dobro. Uveríme, že potešenie je pre nás zlé a bolesť dobrá. Keď nám hovorili, že "mám ťa rád a robím to pre tvoje dobro" a zároveň nám pri tom spôsobili bolesť, začali sme veriť, že láska je to isté čo bolesť. Začali sme si myslieť, že si nemôžeme veriť.

Prirodzeným výsledkom je pocit, že nám naše vnútorné emočné vedenie asi ukazuje zlý smer. Hovorí nám, že cítime radosť, keď robíme niečo, o čom nám mama tvrdí, že je to pre nás zlé, a hovorí, že cítime bolesť, keď robíme niečo, o čom mama tvrdí, že je to pre nás dobré. Nedôverujeme svojim prianiam. Vzdáme sa myšlienky, že naše šťastie je pre nás dôležité.

Akonáhle uveríme, že bolesť, utrpenie a sebanenávisť z nás robí dobrých ľudí hodných lásky, nemôžeme sa už bolesti vzdať, pretože sme presvedčení, že slúži k nášmu prospechu. Sme presvedčení, že keď sa svojej bolesti vzdáme a vydáme sa cestou potešenia a sebalásky, staneme sa postrachom spoločnosti, budeme zlí, sebeckí, opustení a nehodní lásky.

Rodičia to nerobia zámerne, aby ubližovali, len nechápu, že takáto výchova vedie k pocitu: nie som dosť dobrý.
Takto dôjdeme k záveru, že ak sme nedostávali lásku, ktorú sme od nich prirodzene potrebovali, musí to byť nejakým spôsobom naša vina, že to my sme urobili chybu. Keďže máme pocit, že sami sebe lásku dať nevieme a nedostávame ju ani od rodičov, hľadáme ju v iných ľuďoch. A to konkrétne v plnení ich očakávaní. Ak očakávanie iných nesplníme, cítime sa vinní. Ak ich splníme, máme pocit, že dostaneme pozornosť a lásku, ale táto láska nie je skutočná, pretože je podmienená tým, aby sme niečo urobili a zmenili sa, aby sme si túto lásku zaslúžili. A láska, ktorá si kladie podmienky, nie je láska.

V súčasnej dobe je nenávisť k sebe tak bežný jav, že si ani neuvedomujeme, že ňou trpí takmer každý človek. Sebenenávisť má mnoho foriem a niektoré sú viac viditeľné (drogy, alkohol, prejedanie sa, prostitúcia,...) a iné sú menej viditeľné. Nenávisť k sebe je nekonečný sebeprogram a je výsledkom nárokov, ktoré nemôžeme nikdy na 100% splniť a preto zažívame pocit, že nikdy nie sme dosť dobrí. Prerušiť tento cyklus je veľmi ťažké, ale nie nemožné. Prvým krokom na ceste k zmene je rozpoznať, že sa v tomto cykle sebenenávisti nachádzame.